Říjen 2014

The Last Of Us- pomohlo by Savo na plesne? :D

22. října 2014 v 17:45 | AM |  Denník
Čaute (ľudia)!
Dnešný deň je strašný! Celý deň len prší a leje, prší a leje..... Odkedy som ráno vstala, v kuse ma osvetľujú svetlá a neónky, cítim sa ako v nemocnici- samé umelé svetlo, vstanem ráno- tma, idem zo školy- šero, prídem domov zo Zušky- tma. Potom ma začala hnusne bolieť noha, taký ten pocit, keď vám rastie a nedá sa s tým nič robiť a znervózňuje. K tomu tá Dajana si tu púšťa Bee Gees a to ma strašne SRDÍ!
Mám aj novinku- začala som hrať The Last Of Us, len tak, zo zvedavosti, keď už mi tri mesiace leží na poličke a dostala som sa von z mesta, potom prišla mama domov a chcela vidieť seriál Recept na život. Ešte ma neporazilo z tých postihnutých tými spórmi, ale aj tak mi to príde absurdné... Im by sa tam hodila nejaká nemocnica a protilátka či Savo na plesne :D Nepoznám ten príbeh celý (veď som len na začiatku), ale videla som pár častí od Zdochliakka, takže po kapitol či čo viem, čo sa tam udeje.
Vlastne som to začala hrať preto, že by som si chcela vymeniť The Last Of Us za Watch Dogs na PS3, napísala som jednému chalanovi, ale neodpovedá, takže keby ste mali záujem, dohodneme sa :)
Dnes som čítala časopis fluter, ktorý nám chodí zadarmo domov, je to nemecký časopis a jesennou témou sú plasty. Majú dobrú fotku- albatros (presnejšie zdochlina albatrosa) so žalúdkom plným plastových vrchnákov. Vedeli ste, že každé desiate zrnko piesku na britských plážach je kúsok plastu? Celkom ma to zaujalo, je tam plno článkov, ak by ste mali záujem, dajte si do Googlu heslo fluter a objednajte si ho.
Prajem príjemný nemocničný pobyt v tomto počasí :)

Smraďoch v KE, som čaja :P

17. října 2014 v 21:42 | AM |  Denník
Zdravím všetkých!
Som veľmi rada, že sa tento týždeň končí. Dnes som nebola v škole, pretože sme boli objednané na prehliadku u doktorky, ktorá je v Košiciach, tak sme sa pekne povozili vlakom. Dnes som chcela, aby sme šli naspäť na stanicu pešo. Cestou sme šli ešte do Auparku "zabiť čas". Maťa si chcela kúpiť bundu, ja som si len obzerala, čo majú v C&A, kde som si všimla, že na nás pozerá ten kvázy strážnik v žltom tričku, označený nejakou visačkou. Bola som tam dosť dlho, čakala som Maťu, ktorá potom platila a chceli sme ísť preč. A ten chlap nás zastavil a povedal nám, že mu máme ukázať veci, pritom sme ešte ani neprešli tým kontrolným "stojanom" či čo to bolo. Chcel vidieť aj to, akej značky má Maťa bundu, pritom v takom obchode by asi športovú bundu nekúpila.... Vraj mu smrdelo z úst- Dajana odišla skôr než my a tiež jej skontroloval veci a potvrdila mi, že mu tiež otrasne smrdelo z úst, čo ja povedať nemôžem (našťastie). Potom sme zašli do Panta Rhei, kde som našla celú sadu kníh Assassin´s Creed po Black Flag, čo ma veľmi potešilo. Myslela som, že sa pozriem, či majú v Muzikeri kalafóniu na basu, ale rozmyslela som si to, lebo mi ju momentálne netreba a musíme šetriť.
Po tom čase v obchodoch sme vyhladli a šli sme sa pozrieť na niečo pod zub do Billy, kde sme si kúpili niečo na jedenie. Šli sme platiť a medzi mňa a Dajanu sa vopchal jeden chalan, starší odo mňa a za mňa sa zasa postavil jeho kamoš. Chcela som sa predrať k Dejne, no potom ten predo mnou zavolal svojho kamoša k sebe, ktorý gentlemansky povedal, že "Ne, (le)bo predo mnou je čaja," a ja som potichu dodala- "Ja som s ňou..." a rýchlo som sa ako blbec predrala k Dajane, mala som na chrbte batoh a vrážala som ním do zábradlia a ledva som sa dostala von.
Potom Dajana stretla na stanici svoju spoluhráčku z orchestra, ktorá s nimi už nehrá a chodí na výšku do Košíc. Trochu sme kecali o škole, intráku, zuš-ke a tak. Vo vlaku som spala asi trikrát, pred Michalovcami som sa zobudila, lebo sa mi zošmykla hlava a buchla som ňou do okna, až som sa zľakla. Bola som rada, že som prišla domov, vo vlaku som sa trochu učila, no prešla som si len fotosyntézu z dvoch učebníc, nestihla som si poriadne pozrieť dýchanie a celý týždeň sa mi nechcelo nič robiť.
V utorok (asi) ma vyvolal z chémie, takmer nič som nevedela, prvá otázka- chemické reakcie- 5, oxidačné čísla- 1/2 (dala som sa nachytať na peroxidoch), ešte niečo sa ma pýtal a úplne som sa znemožnila. Skončil so mnou tým, že mi povedal, že som nedôsledná, neučím sa, neviem sa vyjadrovať a ďalšie pravdy na moju osobu. Potom povedal, že si na mňa posvieti a dal mi to za 3, čo ma dosť prekvapilo, lebo v duchu som si už pri prvej otázke hovorila- Nech mi dá päťku a idem si sadnúť, prosím! Nestalo sa. V stredu som nebola na seminári z bioly, čo komentovala učiteľka, vo štvrtok ma na prvej hodine vyvolala a ja som sa len pozerala k nebu a pýtala som sa: "Prečo ja?" Samozrejme, že som nevedela nič o dýchaní, zasa som sa dala nachytať pri rovnici, ani som ju nevedela napísať, len som ju opísala od Štefánie. Asi som to potrebovala. Musím sa zobudiť, lenže veľmi ťažko sa dokážem sústrediť, len by som spala a nemám čas. Tak mi treba, neviem, asi sa to so mnou ešte povezie dolu kopcom, mám tušenie, že hej.
Čaute, prajem dobrú noc!

Hurá! Mám partnera na stužkovú!

13. října 2014 v 17:57 | AM |  Denník
Zdravím!
Áno, aj hviezdy sú občas milosrdné a zľutovali sa nado mnou. Konečne mi niekto povedal, že so mnou pôjde. Volá sa Marián a bol so mnou vo Weimare. Je síce tretiek, ale vyšší odo mňa o hlavu. Hrá futbal, takže si bude mať čo povedať s ostatnými pri našom stole, keďže tam budú minimálne traja ďalší futbalisti. Som rada, zatiaľ si to ešte nerozmyslel, aj keď na facebooku som ešte nebola... Ešte aj učiteľky do mňa hučali, že ho mám pozvať. Podľa mňa je normálny, pôsobí príjemne a slušne.
Cez veľkú prestávku som za ním chcela ísť, tak som pozerala po celej aule, kde má jeho trieda hodinu. Potom som sa obzrela doľava a videla som ho pri zábradlí. Začala som sa rehotať, že čo zasa idem robiť, odložila som si mobil na lavicu a šla za ním. Povedala som mu, že s ním chcem rozprávať. Spýtala som sa ho, že keby som ho pozvala na stužkovú, či by aj tancoval.
Začal sa smiať a vypytoval sa- Ako tancovať?
Ja som mu povedala- Normálne, tanečné kolo.
A on- Aké tanečné kolo?
JA: Normálne- moderné a ľudovky.
ON: To myslíš niečo nacvičiť?
JA: A ty by si chcel niečo nacvičovať? (rehot :D)
ON: Nie, a kedy máte (stužkovú)?
JA: 21.novembra, v piatok. Takže budeš tancovať?
ON: No, hej (pomedzi to také úsmevy...)
JA: A môžem ťa pozvať na stužkovú?
ON: Dobre (smiech).
JA: Super, tak keby niečo, napíšem ti na facebook (potľapkanie po pleci)

Poviem vám, bol to menší trapas než odmietnutie, nemám z toho zlý pocit. Takže ešte topánky a náušnice a mám pokoj svätý. Musíme sa dohodnúť, či si niečo kupujeme, alebo nie. Z diktátu na čiarky som teraz úplne zmagorená z viet... Myslím, že to nie je zlý výber partnera :D Napíšem po stužkovej :D


Weimarský týždeň- Schulbrücke Weimar 2014

12. října 2014 v 23:14 | AM |  Denník
Táto veža bola kedysi aj väzením a sedel v nej aj Johann Sebastian Bach

Zdravím všetkých!

Po dvoch týždňoch môžem opäť napísať! Ako som v poslednom článku písala, bola som týždeň vo Weimare, historickom a kultúrnom centre (v istom období) Nemecka. Weimar je mesto asi dvakrát väčšie než to, v ktorom žijem. Autom je to tou najrýchlejšou cestou 973 km, my sme šli vlakom cez Prahu, Drážďany až do Weimaru. Bola som tam už druhýkrát a som veľmi rada, že som tam mohla byť. Priniesli sme si odtiaľ sladkosti, ginkgo čaj, zvonkohru s melódiou Liebestraum od F. Liszta, pohľadnice, magnetku a z Drážďan aj nemecké knihy. To bolo na tom pobyte asi najlepšie.


Drážďanská "Hauptbahnhof"

V Drážďanoch asi nikdy nebude jasná obloha, aj minulého roku na nás pršalo-inak, ten dáždnik som zabudla vo vlaku Drážďany-Weimar......

Opäť sme bývali v super domoch na trojlôžkových posteliach, zasa som spala na dolnej poschodovej posteli (len posteľ dole). Na izbe so mnou bývali dve dievčatá- Anna a Tessa. Prvá bola z Lipska, druhá z Paríža. Oproti minulému roku som bola dosť sklamaná- takmer vôbec som sa s nimi nerozprávala- akosi nebolo o čom. Ledva sme si zaželali dobré ráno a dobrú noc. V kuse čumeli do tých svojich mobilov. Potom som do toho svojho čumela aj ja, keď ticho, tak poriadne.
Trapas bol, keď sme sedeli na izbe u Poľky, lebo svoju úlohu sme už splnili a nemali sme čo robiť. Hovorili sme o tom, s kým bývame na izbe. Ja hovorím- bývam s Annou z Paríža a s ešte jedným dievčaťom z Lipska, ale zabudla som, kto to je (naozaj- nevedela som ani meno, ani tvár). A zrazu sa jedna ozvala: "To som ja!" Panebože! Som v meste, chodíme hore-dolu a ani neviem, že spolu bývame! To bolo tou cestou a Dithiadenom, ktorý som jedla takmer každý deň, lebo naša slovenská výprava prišla nachladená, s predpísanými antibiotikami a vyhýbali sme sa im- potom sme medzi nich nezapadali asi také štyri dni- ja celý týždeň. Aj únava po toľkej ceste vlakom a trajdaním sa po Drážďanoch ma zmorila. Hneď v prvý večer som šla hneď po pokynoch spať a spala som asi takých 9 a pol hodiny!!! Potom ma asi okolo desiatej zobudili, ale mala som zatvorené oči, rozprávali sa spolu o frajeroch. Potom ešte aj použili môj malý uteráčik na tvár- celý smrdel od tých ich hnusných cigariet, musela som ho okamžite vyprať s mydielkom z vlaku.

Reithaus- tohto roku sme tam nestrávili až toľko veľa času, bola tam strašná kosa, hneď za ním je rieka Ilm. Asi môja najobľúbenejšia budova. U nás netrávia ľudia svoj voľný čas v parku, no vo Weimare a iných mestách si ľudia užívajú voľný priestor bez betónu a asfaltu.

Koncentračný tábor Buchenwald- mrazivé miesto, vedeli ste, že ani nie päť metrov od ostnatého a elektrického plota bola kedysi zoo? Výbeh pre medvede je tam doteraz, deti esesákov videli všetkých tých ľudí a naopak... Kúsok od medveďov bol kedysi výbeh pre paviány- tie zvieratá sa mali lepšie než ľudia.

Goetheho záhradný dom- nebola som v ňom, ale záhradu má peknú. Keď ste v tom krásnom parku, jeho dom je tam ako jediný (teda, čo som ja videla).



Nabudúce vám ukážem, aké koláčiky som napiekla s formičkou Bachovej hlavy. Čaute a dobrú noc :)
P.S.: Fotky sú od Tibora!