Září 2014

DRUHÉ(!!!) ODMIETNUTIE- ako PAKO!

25. září 2014 v 0:07 | AM |  Denník
Čaute.
Neviem ako začať, jednoducho som včera nemohla napísať o tom trápnom dni. Čakala som ako dement celý víkend až po šiestu hodinu v škole. Pred seminárom som ho stretla akurát pri umývadle blízko dverí do triedy a opýtala som sa ho ako sa rozhodol. Jeho odpoveď som aj čakala (50%-ná pravdepodobnosť áno-nie), ale FORMU, akou mi to odpovedal, som si nepredstavovala ani zďaleka.
Prišla som do školy na telesnú, videla som ho jedným okom, šiel do telocvične. Potom som ho videla až na posledných dvoch hodinách (seminár z chémie). Ako som spomínala, bol pri umývadle, opýtala som sa ho, bla, bla, bla. Lenže on mi povedal, že so mnou na stužkovú nepôjde! Po tom, čo mi to povedal- NIČ. Úplne mi vypol mozog, bola som hluchá. Lenže on nezastavil pri umývadle (alebo som ho nepočúvala, povedala som "Fajn" a šla si sadnúť na svoje miesto, mimochodom, sedí rovno za mnou a Aďou, takže sme ho nemohli ani celé dve hodiny ohovárať), ale pokračoval/nasledoval ma až k mojej lavici a takým škrekotavým a hlavne HLASNÝM spôsobom mi povedal, že so mnou nechce ísť a prečo nechce ísť PRED CELOU TRIEDOU!!!
Obzerala som sa po triede úplne strápnená pred jeho super nastajlovanými spolužiačkami aj mojimi kamoškami. Bolo to počuť jednoducho všade. A aby toho nebolo málo, hovoril niečo svojmu spolusediacemu o valenčných elektrónoch a orbitáloch. Tak toto bol trapas ako hrom. Nevkladajte nádeje do ľudí, ktorí slušne vyzerajú a nepoznáte ich. EŠte mi povedal, že on nie je spoločenský typ! Tak ja potom neviem, s kým vysedáva počas prestávok v aule a s kým chodí po škole, asi to budú jeho myšlienky!
Ako, sorry, ale podľa mňa výhovorka, že z mojej triedy nikoho nepozná a musel by tam sedieť u mňa neuspela. Pozná sa s mojimi kamoškami zo seminára. Zmenila som naňho názor- v hlave má len školu, mohol mi radšej napísať cez Facebook jednoduché NIE, než ma strápniť pred celou triedou. Moja obľúbená rečnícka otázka: "Čím som horšia od ostatných dievčat?" Už ma to nebaví, teraz pozvem asi Maja, a ani o tom neviem, čo by asi odpovedal.
Z tohto článku je hneď jasné, že si teraz vybíjam hnev, no zisťujem, že blog mi pomáha v zdieľaní pocitov, "odbremenenia sa" a informovania kamošiek, pretože sa teraz nevidíme tak často, ako by som si to predstavovala. Moje sebavedomie je teraz úplne na dne. On si tiež nemá preberať, nie je to žiaden Tom Chaplin, príde mi ako gadžo- nevie sa tak pekne vyjadrovať, stratil u mňa sympatie.

Jediné, čo viem je, že sa teším, že zajtra vypadnem na týždeň preč, do Weimaru. Natrápila som sa s prípravami, prakticky som všetky videá dala dokopy a nestálo ma to päť centov. Mám niečo ako zápal hrdla, dnes som si posedela u doktorky takmer dve hodiny, dostala antibiotiká, ale kvôli Weimaru sa budem držať.
Nemci si o nás asi pomyslia, že sme riadni čudáci- oproti ústnej forme ako v minulom roku, som presvedčila učiteľky, aby sme robili video- menej rozprávania a prezentovania- viac srandy a tým som strih, vkladanie hudby a utvorenie výslednej podoby naložila na svoje plecia. Aspoň mám zo seba dobrý pocit, že som nebola piatym kolesom.

Idem spať, Dithiaden musí účinkovať a ja som konečne odoslala tie videá pre Nemcov Ľubošovi. Zatiaľ, auf Wiedersehen!

Pozvala som ho! (odpoveď načítavam.....) PO DRUHÝKRÁT!

21. září 2014 v 20:39 | AM |  Denník
Zdravím!

Prológ:

Tento víkend sme boli na návšteve u babky a dedka, pozreli sme sa aj na Ukrajinu a poviem vám, že svoje auto si tam neberte. Neviem, či som nčo očakávala, ale je tam strašne biedne. Som rada, že napriek všetkému, na čo sa tu na Slovensku sťažujeme, sme na tom ešte VEĽMI dobre. Prejdem ale k téme článku- druhé pozvanie na stužkovú.
Nakoniec som ako druhého pozvala chlapca zo seminárov a zároveň aj predmetov chémie a bioly- Jakuba. Momentálne čakám na odpoveď, opýtala som sa ho to tento piatok. Hneď vám opíšem celý ten deň a aj moje zúbožené pocity (to kvôli hanblivosti). Práve teraz, keď sa pozerám na toto rozpísané rozprávanie, mám "deja vu" (asi sa nikdy nenaučím písať úvodzovky dole...).


Jedného krásneho piatkového rána.......

Berucha, a.k.a ja, som prišla do školy, oco ma ráno odviezol, keďže sme šli rovnakým smerom a ja som zázrakom takmer ani nečakala na prechode, pretože som nečakala, kým mi niekto zastaví a vydala som sa naprieč priechodom pre chodcov. Dajana si vylihovala v posteli, keďže jej odpadol seminár z dejepisu a prevracala sa na druhý bok, kým ja som sa vystresovaná z toho, čo ma čaká, šla prezuť. V piatky mávam prvé dve hodiny biológie. Sme zložení z dvoch tried- áčky a béčky, do ktorej chodí aj istý Jakub, ktorého som chcela požiadať o doprovod na jedinečnú chvíľu- akýsi míľnik, ale nechcem, aby to znelo až príliš dôležito, chcela som si s ním aj zatancovať, porozprávať sa v rámci možností, lebo príprava programu zaberie dosť času.
V triede za mnou sedia moje naj kamošky, povedala som im, na čo sa chystám a vynervovane som čakala, že by možo šiel na chodbu, tak som na chodbe čakala aj ja, no nechodil. Rozprával sa so svojimi spolužačkami, veď je jediný chlapec na biológii z tých dvoch tried a navyše sa mi zdá veľmi spoločenský. Prvá hodina sa týkala vlastností buniek, konkrétne sme začali rozoberať metabolizmus. Potom nasledovala ďalšia prestávka- desaťminútová, no čo z nej, keď sme štyri či päť minút stále rozoberali prestavbu cytoplazmatickej membrány. Srdce mi zovrelo ako panôžky pri fagocytóze, keď pohlcujú pevnú látku ( priložím obrázok- možno by si to zaslúžilo aj vedecký výklad :) ). Vyšla som na chodbu, o chvíľu aj on- ale so spolužiačkou a ku mne prišla ešte jedna nemenovaná, o dva ročníky nižšie postavená osoba, mne nesympatická, ktorá sa volá "Čokoládka" a ostrávila mi aj tých šesť minút!! Len pri mne stála, čumela do blba ako ja a musela som nútene udržiavať konverzáciu!!! Samozrejme zazvonilo, zasa nič z toho (pochopte, mala som a mám obavy, či nezostanem na ocot), pokračovali sme s tou bunkou až sme prešli k rastlinnej bunke. To som si ešte ani nestihla naštudovať, tento víkend som nehrala ani PS3 ani som sa neučila, len som prekladala prácu o Goethem a "Weimarských klasikoch".
A po druhej hodine bola prestávka len päť minút, asi aj z tej sme mali ubraté a ja som sa tlačila za béčkarky, aby som ho odchytila nabok a opýtala sa ho. Pred prahom triedy som sa ešte s obavami otočila ku Števke a Veronike a Štefánia ma očami a rukami poháňala von z tej Hefaistovej vyhne (strašne je tam teplo) za ním.
Lenže on zasa išiel so spolužiačkami, tak ja sa im tam pchať nebudem, jednoducho som ho chcela pozvať niekde bokom. Nakoniec sa o skončilo tak, že on mal hodinu v inej budove než ja a nič som mu ani nepovedala.


Po poslednej hodine sa blížilo dievča (ja) ku svojej skrinke....


Omámila ma vôňa jablkovej "voňky", ktorú tam Dajana dala so zámerom odpútať čuchovú pozornosť od toho smradu v kovovej skrinke (podarilo sa). Čo ako spôsobila v tej chvíli náhoda, okolo mojej skrinky, keďže je na samom kraji chodby, prešiel Jakub. Už som neverila, že tento týždeň urobím niečo pre stužkovú, no neváhala som, aj keď šiel s dvoma chlapcami a spýtala som sa, či sa môžem niečo opýtať (geniálne....). Postavil sa pred našu skrinku v chodbe. Cítila som sa ako debil, určite som očervenela ako paprika, ale opýatala som sa ho. Chvíľu bol ticho, ozeral pred seba, povedala som mu, kedy mám stužkovú, aký je to presne deň (piatok) a povedal mi, že ešte nad tým porozmýšľa. Teraz tu píšem, odpoveď ešte neviem, chce mi to povedať asi osobne, keďže sme v spojení aj na Facebooku. Naozaj som sa cítila trápne, bol to pocit, akoby ste sa pýtali niekoho či už dnes bol na záchode. Dúfam, že sa moje stresy skončia a povie áno. Keď nie, tak sa naňho nebudem hnevať, čo iné ako pochopenie mi ostáva.

Pokračovanie nabudúce (najbližšie zajtra, ale mám prácu.....).

A teraz môžem ísť spať, nenaučená, aspoň mám prvé dve hodiny voľné, no aj tak pôjdem do školy kvôli videu.....Nenávidím nesplnené úlohy Nerozhodný (a ešte aj nezavinené mnou).


P.S.: Pozdravujem Šošo s rodinou :) Všetko najlepšie všetkým Matúšom k ich meninám!

Hudobná sa pomaly rozbieha- nový učiteľ, nové vedenie školy

18. září 2014 v 22:49 | AM |  Denník
Zdravím (opäť)!
Chcem ešte v ďalšom článku opísať isté zmeny. Na umeleckej škole som v poslednom ročníku druhého stupňa, celkovo to bude môj posledný, (s prípavným ročníkom) dvanásty rok. Veľmi som si zvykla na ľudí v škole, učiteľov, priestory, nástroje a spoluhráčky/ov. Máme novú riaditeľku, riaditeľ, ktorý bol aj mojím učiteľom na kontrabas, odišiel do dôchodku, namiesto neho ma učí matematikár a fyzik z nášho gymnázia. Bol jeho žiakom, teraz ho zastúpi. Čo ma dosť sklamalo, je fakt, že si riaditeľ zobral zrejme všetky noty z ľudovky (aj moje, ktoré boli založené v notách- Uhorské tance atď.) a nič v triede nezostalo (to, čo som si myslela, že tam zostane, nejaké veci tam sú). Ani tá gitara, ktorej zvuk bol prekrásny, tam neostala. Naozaj ma to sklamalo- učebnica, kolofónia- to všetko je fuč. Neviem, či sa mi oplatí kupovať si novú kolofóniu a učebnicu, možno ak by som pokračovala na výške v súbore nejakej vysokej školy, mohla by to byť ešte dobrá investícia.

Dnes bola prvá ľudovka a nový vedúci ľudovky našiel napokon jeden notový zápis na Hanušovský tanec, naozaj tam totiž neostal ani jeden basový part! Máme nového akordeonistu, dosť veľa huslistiek, budeme mať asi aj kontry, čo je skvelé. Musím sa naučiť A dur, naučím sa nejaký kontrabasový koncert, veľmi sa teším, snáď budem stíhať aj iné koníčky- ŠKOLA, HRY, prípravu na GITAROVÝ KONCERT a pod. Idem si oddýchnuť, zajtra máme prvé dve biolu, čaká ma pozvanie, tak držte palce, snáď sa ma nebude báť, ale prečo ma vtedy čakal po chémii? Asi to bol len môj zblbnutý mozog..

P.S.: Zajtra máme PALACINKOVÉ STRETNUTIE z KOLÉGIA! Teším sa, že sa po prázdninách stretneme. Vo štvrtom ročníku už asi fungovať nebudeme, ale spoznala som veľa milých ľudí- musím sa na nich usmievať vždy, keď okolo seba prejdeme- nemôžem si pomôcť, boli sme super!

Zajtra ho pozvem....

18. září 2014 v 22:35 | AM |  Denník
Zdravím všetkých!
Zajtra ho pozvem..... tak to si hovorím už dva dni. Mám trochu dilemu, koho si vybrať, ale už som sa rozhodla pre Jakuba. Dúfam, že bude môcť ísť a neodmietne moju (zúfalú) prosbu, pretože moja homeostáza je narušená a ja si uvedomujem, že sa ten deň stužkovej blíži. Zajtra máme prvé dve hodiny spolu, asi prídem ráno skôr a opýtam sa ho ešte predtým. Na biole aj chémii je to strašné. Stále máme prvé dve hodiny a ja sa neviem zobudiť- padá mi hlava, zatvárajú sa mi oči, nevnímam- som ako vybitá batéria. Na hodine je to so mnou ako na horskej dráhe. Raz trepnem niečo úplne od veci (dnes som sa vážne zahanbila....) a potom niečo doplním správne. Cez víkend si máme vybrať, aké maturitné predmety sme si vybrali na skúšku. Mám v tom docela jasno, no neviem, či si mám dať dobrovoľný piaty predmet angličtinu. Bola by to len ústna časť na úrovni B1. Nebudem ale riskovať, rozmyslím si to.

Ako nájsť partnera na stužkovú?

14. září 2014 v 18:47 | AM |  Denník
Zdravím!

Mala som toho kopu na písanie, napr. ako som v jeden deň vyberala zemiaky na dvoch poliach a jedla dva typy guľáša a na druhý deň som mala tretí, o včerajšej oslave, ale vbrala som si tému, z ktorej mi je nanič a stále mám s ňou problémy.

1. V TRIEDE SÚ UŽ DOHODNUTÉ DVOJICE
K štvrtému, maturitnému ročníku patrí neodmysliteľne stužková. A práve s ňou mám veľké problémy. V našej triede máme super chlapcov (konkrétne v našej partii), ale nie je ich dostatočný počet, aby sme urobili dosť párov. Dajana ide s Matúšom, Veronika s Peťom, Betka s Ľubošom, Tomáš so Števkou, Ivana s Filipom a ja nemám s kým ísť. Samozrejme, že som rozmýšľala nad tým, koho pozvem, ostatní chlapci z triedy nepripadajú do úvahy- nemám si s nimi čo povedať, majú frajerky alebo sú už dohodnutí.

2. KOHO TEDA POZVAŤ?
Super otázka, ani lesné srnky to netušia. Nie som ten typ dievčaťa, čo kecá s chlapcami a čo má kopu kamošov (mimo partie). Dokonca som aj pozvala jedného chlapca z Kolégia, Miša, vedela som, že má cukrovku a na svoju stužkovú nejde. Bolo mi to strašne trápne, pozvala som ho cez Facebook, som fakt nenormálna, jeho mama povedala, že by to bolo riziko, keby šiel na moju stužkovú. Pritom je to fajn chlapec, jednoducho som pochopila, že má na to dôvod, ale ja by som ho určite nenútila piť alebo čo, sama nepijem (okrem piva, koly s rumom- iba niekedy, s našimi alebo napr. včera na Gurmánskych dňoch- Ivana mala oslavu) a čo sa stravy týka, mal by ju, keď musí pravidelne jesť, takže by sa oňho nemusela báť. Určite viete, že počuť NIE je nepríjemné. Stužkovú máme koncom novembra a čas sa kráti. Pýtala som sa ho, či by mi niekoho "neodporučil", ale s chlapcom, ktorého mi navrhol som sa ani nerozprávala, takže zasa neviem, prečo by mal mať dôvod sa so mnou baviť a navyše sa mi nepáči. Ešte mám v "zálohe" dvoch chlapcov, jeho spolužiaka, s ktorým som hrala v gitarovom súbore a je tiež z Kolégia (aj ten navrhnutý ním bol z Kolégia) a ešte jedného, s ktorým som chodila na seminár už v treťom a teraz chodí so mnou zasa na chémiu a biológiu- s tým som sa rozprávala väčšinou len o škole.
Mama mi navrhla ešte Slnečnicu (chlapec, kt. stojí v cerkvi vždy pri nástenke a neviem, ako sa volá a je odo mňa ešte aj starší), ale ten by so mnou "URČITE" šiel, keď ma ani nepozná, už sa vidím, ako sa mu prihováram: "Ehm, prepáč, neviem ako sa voláš, viem len tvoje priezvisko, lebo na Facebooku ťa neviem nájsť, už som sa vypytovala ľudí na tvoje meno, ale každý vie len tvoje priezvisko, určite nevieš ako sa volám, asi si si ma ani nevšimol, ale nešiel by si so mnou na stužkovú? Viem, že vyzerám ako trinásťročné dievča, ale ja mám fakt osemnásť, chceš vidieť moju občianku? " Tak asi tak nejako by to vyzeralo..... Mišo sa mi zdal ako najvhodnejší a teraz si neviem dať rady. Nemám ani šaty, som absolútne nepripravená.

3. AKO HO POZVAŤ?
Tak to je tiež dosť blbé. Ja som Miša pozvala cez Facebook, začala som tým, či majú vybratú hudbu na nástup, a on mi povedal, že nejde na svoju stužkovú. Potom som sa ho spýtala, či by šiel, keby ho niekto pozval a on napísal že ho ešte nikto nepozval (viem o jednom dievčati, kt. ho tiež chcelo pozvať, ale vedelo o jeho cukrovke- veď aj ja som to vedela a pozvala som ho, nevedela som, že to bude až taký problém). Vtedy som bola strašne nerozna a vyplašená, úplne sa mi stiahol žalúdok, kým som čakala na odpoveď a ani mi hneď neodpovedal, napísal mi, že mi odpovie na druhý deň večer, lebo jeho mama má nočnú a musí sa jej spýtať- odpísal mi doslova- "musím sa spýtať mamky". Mohla som to tušiť.....normálne sa bojím, že moja svokra bude mať tiež taký vplyv na môjho manžela- dúfam, že to tak nebude, ale napríklad aj Filipa včera nechceli nechať v meste, musel ísť večer autobusom a pritom mohol prespať u Ivany. Filipova frajerka musí mať veľkú trpezlivosť (teraz asi žiadnu nemá...). A odmietnutie samozrejme, ako som už písala, neprospeje vášmu sebavedomiu, tak ako teraz môjmu. Keby sa ma aspoň niekto opýtal, či ja nechcem ísť s ním, hneď by som povedala áno a poprosila by som daného jedinca, aby šiel aj na moju a mala by som pokoj. Ale to sa mi nestane. Už teraz mám stresy, koho z tých dvoch pozvať, či ma zasa neodmietnu (aj keď by Mišo možno išiel, ale tie mamy.....mňa moja pustí...-vidíte, stále to ma na mne následky.....), alebo naozaj ich dobre nepoznám. Začínam sa teraz cítiť zle, prejdem k ďalšiemu bodu.

4. ČO ROBIŤ, KEĎ POVIE ÁNO?
Tak v mojom prípade to zasa netušia ani lesné srnky, keďže mne sa to ešte nestalo..................................................
V mojom prípade asi budem skákať po strop, alebo si v duchu poviem YES! a možno mi odpadne Grand Canyon zo srdca. Kto vie, predchádzať tomu bude vypadávanie vlasov, možno pár šedín a kruhy pod očami, stres, potom by sa mohol dotyčný stať mojím kamošom, možno ho pred tou udalosťou niekam zavolám, vraj sa im majú kupovať strieborné náramky, čo určite neurobím, radšej si zistím, čo sa mu páči a potom mu niečo s tou tématikou darujem. Uvidím, zatiaľ sa mi názov tohto bodu nesplnil, takže na tom musím pracovať. Toho chlapca zo seminára nemám ani v priteľoch na FB. Mám mu poslať žiadosť, alebo sa mu len častejšie prihovárať v škole? Nebude ten náhly záujem "trošku" podozrivý? Lebo si tak trochu pripadám, akoby som ich zneužila len na stužkovú....

Neviem, či mám volať na Linku detskej istoty, aby mi poradili, zasa sa mi úplne stiahol žalúdok, celý týždeň sa mi točí hlava a vypila som teraz dva hrnčeky kávy za sebou, konečne to ustalo, lebo Panadol nefungoval, nechcem byť paranoidná, ale veľmi často ma bolí hlava. Nechcem si namýšľať žiadne choroby a už vôbec nie niečo s mozgom. Neznie to trochu čudne? Nevadí, snáď by ste mi mohli aj odpísať, keď ste sa dočítali až sem, pekný večer, mňa tu čaká ešte preklad nemeckého textu o dobrom živote, Goethem a weimarských klasikoch. Majte sa!

Najhoršie vystúpenie v tomto roku!

5. září 2014 v 15:12 | AM |  Denník
Zdravím druhýkrát!

(toto je pokračovanie dňa, predchádzajúca príhoda-darovanie krvi z rána- v tomto ODKAZE)
Takže, dosť dlho som čakala na odber krvi, ale prežila som a musela som ísť domov niečo zjesť, dala som si ešte čaj od SČK.
Obliekla som sa, ako-tak som si prehrala čísla (Vivaldi a učiteľova skladba s Monikou) a šla som ku kulturáku- pri príležitosti osláv mesta som tam ako žiačka ZUŠ vystupovala). Dala som si doma preč tie vatičky a nalepila na ruky leukoplasty, dala si košeľu s dhým rukávom a vyrazila som. V KD (kultúrnom dome) som stretla Dejnu, Moniku a ďalších zo školy. Bol tam dokonca aj minister Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, pán Richter (ktorý sa na mňa aj usmial, keď odchádzal a pozdravil sa mi v hale a bol tam aj náš exprezident Gašparovič. Nie som žiadna fanúšička týchto dvoch, ale sú slušní, tak ma potešilo, že som ich stretla. Vonku bola strašná horúčava, na pódium pieklo slnko rovno do tváre, nedalo sa to vydržať. Gitaru som si v hale ladila dve čísla pred naším s Monikou. Začala som hrať a ihneď som počula, že som rozladená. Snažila som sa tie struny trochu vyladiť, ale nepomohlo to. Nevedela som, či hrať ďalej alebo prestať. Bolo to vemi falošné, mám pocit že moja reputácia utrpela, máme novú riaditeľku a určite ju nepotešila takáto prezentácia. Som dosť sklamaná, mám pocit, že som sklamala aj Moniku aj učiteľa a školu. Dúfam, že mi to odpustíte ľudia... Nylonové struny sa vraj natiahli a ani sa tomu nečudujem. Neznášam hrať vonku. Zasa na poludnie- najväčšia páľava. Hanba na sto roky, more!
Druhý výstup- Vivaldi. Gitaru mi učiteľ znovu naladil, nebolo to falošné, ale učiteľka mala sťažené otáčanie nôt, keďže na keyboarde je stojan podstatne menší než na krídle. Musela hrávať aj jednou rukou a navyše úplne predo mňa, opretí o pódium prišli traja cigáni, ktorí čumeli a rovno na mňa! Ja viem, vystúpenie, veď majú pozerať.... ALE ONI ČUMELI! Šo mi to celkom dobre, ale párkrát som vypadla alebo učiteľka obracala noty a zafúkal jej do nich vietor, čím si ich musela pridržiavať. Jednoducho som sa spotila ako krava, pražilo na mňa, nie som so svojím výkonom spokojná a aj ma to štve. Nebolo tam veľa ľudí, ale aj tak- bola som tam JA! Potom som stretla aj Aďu a Ivanu, kecala som aj s Natálkou (sesternicou) a kvázy rozhovor som mala aj s Terezou Mandzákovou, ktorá tiež vystupovala a na rozdiel odo mňa spievala perfektne. Čo už, v jeden deň sa nedá zachrániť život aj sluch :D

Darovanie krvi- prvý odber

5. září 2014 v 14:45 | AM |  Denník
Zdravím všetkých!
Rozhodla som sa, že o dnešku napíšem dva články! Tak príjemné čítanie :)

Dnes ráno sme sa nestretli v škole, ale na námestí, kde bol "zraz", a tak sme strávili dvojhodinovku biológie v meste. Začali sa oslavy mesta- Pamätné dni mesta Humenné. Ráno, pri malej fontáne, si rozložil svoje stánky Slovenský Červený kríž, kde ste si mohli zistiť tlak, cukor v krvi, krvnú skupinu, množstvo vitamínov a minerálov a pod., ale mohli ste tam aj darovať krv. Už od rána tam boli študenti- veľa chlapcov, ktorí sa postavili do radu, vyplnili dotazník a urobili kopec úkonov (potom ich napíšem), prišli tam aj motorkári a my :) Zaradila som sa medzi nich, darovať krv som sa chystala už počas prázdnin. Vytvoril sa obrovský rad, v ktorom som čakala na tú možnosť možno aj vyše hodiny, tí, ktorí tiež čakali a nakoniec ich na odber nepustili, mali smolu, mne sa to ale podarilo- veď oco chodí darovať krv už rok rokúce, tak ho budem nasledovať.

Okolo boli rozložené stoličky a stoly, na korých ste mohli vypísať dotazník, vypiť čaj, kávu, zjesť niečo a pod. Rozdávali aj také malé odznaky v tvare kvapky krvi, ale mne ho nedali, dokelu, mala som si ho vypýtať... Približne od 8:00 do 10:05 som bola v rade, vyšetrili ma, či mám dosť hemoglobínu (poprosila som paniu, ktorá to robila, aby mi to vyšetrila z malíčka na pravej ruke, lebo som mala vystúpenie na obed- viac v druhom článku), zaregistrovali ma do databázy darcov, primárka ma poučila, zmerala tlak, popočúvala a poslala na odber. Mali k dispozícii 3 lôžka, šla som na stredné- brali tam z pravej ruky.

Slabšie povahy, ak máte problém, keď iní rozprávajú o ihle a odberoch, tak asi prestaňte čítať....

Sestrička mi stiahla ruku s tým pásikom, prehmatala žily a zapichla mi ihlu do ruky. Hneď som videla ako krv kopíruje tvar hadičky. Šlo to do menšieho vrecúška s otvorom napr. pre skúmavku a potom to klasické vrecúško/vak, do ktorého sa ukladá krv. Veľmi ma to zaujímalo, pýtala som sa tej pani čo, ako, prečo a pod., no to vrecúško sa napĺňalo pomaly (podľa sestričky/doktorky) a zavolala inú, nech mi napraví ihlu v ruke. Naprávala, nepoviem, že to bolo príjemné, ale nebolelo to, no rozhodli sa, že mi to vyberú z ruky. Tá pani povedala, že sa ani nepzrela na moju ľavú ruku. Ako mi to vyťahovali, z ruky/ihly mi vystrekla krv a rovno na moje pravé stehno a trochu aj na ležadlo. Poviem vám, že kvapky krvi sa výborne vpili do mojich modrých riflí a mohla som presne vidieť, kam sa ktorá kvapka "vydala". Nebola som nahnevaná- keď vám niekto pichá ihly, nebudete naňho kričať a bola to aj tak maličkosť.
Sestrička mi povedala, že mi môžu dobrať krv z druhej ruky, ale nebudú ma do toho nútiť, či mi nebude vadiť, že budem mať obe ruky popichané. Mne to samozrejme nevadilo, chcela som tú krv už darovať, chcela som znásobiť svoju "silu" a dať ju iným ľuďom. Presadla som si na kreslo, kde brali z ľavej ruky a tam sa o mňa starala tá sestrička, ktorú volala tá prvá. Kázala mi pocvičiť s rukou, stisnúť päsť a hneď som videla, ako mi navrela žila. Krv z prvého, "načatého" vrecúška dali do akýchsi skúmaviek a brali mi krv do nového. Nepocítila som žiadnu nevoľnosť, len sa mi to zdalo akosi dlho a stále som stláčala a otvárala päsť, ako mi kázala sestrička. Krv mi zobrali, takže mám zo seba dobrý pocit, dostala som aj 3,50€, ktoré som si zobrala, no niekto ich dával hneď do zbierky SČK. Všetci boli milí, pozorní a stále sa ma sestrička pýtala, či sa cítim dobre. Keď som čakala na registráciu, primárke, ktorá registrovala darcov, spadla RAZ plenta doktorky, kt. merala tlak na noebook a DRUHÝ RAZ NA HLAVU!! :D Brala to s humorom, ale keby ju zasiahla kovová konštrukcia (vravela- "Terén je terén....."), neviem, neviem. :D Teším sa na ďalší odber o 4 mesiace.

Chcem povedať všetkým, ktorí váhajú- nebojte sa, zasmejete sa, zarobíte a to hlavné- ZACHRÁNITE ŽIVOT!

Oni tú krv spracujú- oddelia krvinky od krvnej plazmy a potom použijú, čo komu treba- úžasné!



Bolo tam kopu detí (príhoda): Bol tam jeden muž- vysoký 2m a okolo šli chlapci zo základky a pýtajú sa ho:
CH:"Ty máš dva metre?"
M:"Uhm."
CH:" Ty vole!"
:D Nejde o pointu :D

Stanovačka

1. září 2014 v 20:19 | AM |  Denník
Zdravím!
Na pár dní som sa odmlčala, cez prázdniny sa mi nechce sedieť v detskej, kde poobede svieti slnko a nechodím tak často ani na net. Včera sa aj tak oficiálne skončili a ďalšou pravdou je, že keď hrám hry, tak sa mi nechce zapínať ešte aj počítač. Nenapísala som tu o našej stanovačke na Sninských rybníkoch, pritom si to zaslúži moju pozornosť, pretože to bola taká "vážna" akcia, na ktorú sme sa ťažko pripravovali a bola raz aj preložená kvôli počasiu. Navyše som pri nej zažívala aj také menšie šoky, ale teraz už pekne po poriadku.

Naša dlho plánovaná stanovačka mala veľa prekážok pri plánovaní- kedy sa zídeme, ako dopravíme veci, kto a kedy môže prísť, ako budeme spať a pod., ale naša partia to prekonala, všetko sa podarilo a som rada, že som s nimi mohla byť. Uznajte, zoskupiť 9 ľudí počas prázdnin- dovolenky, výlety a iné akcie a my, spolužiaci z jednej triedy sa takto dohodneme.

Podnetom na stretnutie boli Matúšove narodeniny, ktoré mal pred pár mesiacmi, ale oslavovali sme až teraz. Potrebovali sme veľký stan, spacáky, deky, potraviny, pitie a DREVO. Drevo je veľkými písmenami, pretože sa mi zarylo do pamäte. Predstavte si Škodu Octavia Combi z roku 2004, čierna farba, tour verzia (dobre, tak tour ani nezbadáte, že je tour). Neviem koľko litrov má kufor, ale jednoducho polovica kufra, ak nie viac plná dreva, k tomu kotlík na guľáš, obrovská trojnožka (neskladateľná), pokrievka, karimatky, spacáky, gitara a to boli len naše veci (s Dajanou) a mali sme tam naložiť stan pre deväť osôb, ďalšie karimatky, spacáky a batohy, PLUS TRAJA pasažieri vzadu (ja s D. vpredu). Zadné sklo bolo úplne nepriehľadné, auto natrieskané, eľte na nohách mali svoje batohy. Niet divu, že som mala spotrebu 5,1 l/100km (myslím, že je to dosť, mne sa to tak zdá). Bola to šialená cesta, zastavili sme aj v Tescu, pretože sme nemali ešte suroviny na guľáš.

Prišli sme na rybníky, zaparkovali v autokempe plnom briez, z ktorých opadávali semená a auto bolo celé posypané tými semenami. Čo sa dalo, vybalili sme a začali sme rovno stavať stan. Neviem, prečo bol tak nakrivo a ani si už nepamätám, či sa to opravilo, ale zistili sme, že gigantická trojnožka k tomu kotlíku nepasuje. Mala som nervy, že som to tu trepala a je to k ničomu. Jeden pán, zrejme nejaký správca kempu nám požičal inú trojnožku, ktorá nám super poslúžila, veľká vďaka (a nič za to nechcel :D ). Zastavili sme trochu od veci vzhľadom k záchodom, ktoré boli na druhom konci sveta autokempu a ten pán nás varoval, nech sa varujeme, keď ráno nájde niekde v našom okolí servítky- samozrejme sme sa varovali, veď chlapcom to mohlo byť jedno Smějící se, ale my sme sa museli trepať v noci na druhú stranu a niekto ponechával medzi niektorými stromami šnúry na prádlo (raz mi jedna šuchla po hlave) a po polnoci či kedy zhasli svetlá pri budove WC a neskôr zhasli už úplne všetky svetlá. Ja osobne som si, keď som šla sama z vécka len s baterkou zapnutou v mobile, posvietila aj na ďalšie okolie a pár metrov vedľa mňa bolo niečo ako mačka alebo líška, ani som nevedela čo, povedala som to aj ostatným, ale nejak sme sa nad tým nepozastavovali. Ráno sa nás ten pán pýtal, ši nás nevyrušovali líšky a hneď som si na to spomenula. Náš guľáš ostal celú noc vonku na trojnožke, ale nedostal sa k nemu nik, mali sme dobrú pokrievku a držala.

V noci, ešte predtým, než zamkli na noc areál, prišiel aj mladý pár, my sme si spievali, hrala som na gitare, v kempe nebolo veľa ľudí, bola tam aj česká rodina, ktorá prišla na Lade kombíku a mali tam decká a ešte aj vlčiaka- pre mňa by to asi idyla nebola... No a neskôr som si dala pauzu od hrania, šla som na WC ( nebolo mi zle, ale stále píšem, že chodím na WC, neberte to tak, že by som mala niečo s trávením, prosím :) ) a ten pár, čo prišiel neskoro si tam umýval zuby. Pozdravila som sa im a ten muž sa ma spýtal, či to my tak spievame a ja tak zahanbene- "Áno, prepáčte." :D Začala som sa smiať a oni tiež, ale je pravdou, že sme veru nespievali extrémne presne. Paradoxom bolo, že pesničky od Kristíny sme veľmi spievať nechceli, ale šli nám najlepšie :D. Nechcem tvrdiť, že ju nemám rada, nemusím ju, ale nezabije ma, ak ju zahrajú v rádiu ( počúvajte SRO1- najlepšie).

Najprv sa nám všetkým zdalo, že sme to s tým drevom prehnali, ale vystačilo presne na varenie, zahriatie sa v noci aj na ohriatie guľášu na raňajky- extrémna porcia, ale zjedli sme to (som rada, že sa to drevo celé spálilo- ako vodič auta, oco sa to nedozvie Nevinný, asi by bol naštvaný). Čo-to sa zvýšilo, Tomáš si poctivo celú cestu domov držal kotlík na kolenách v aute a odviezol si ho až domov. To mi pripomína, že by som tu v mene celej partie mala poďakovať aj MATÚŠOVI za skvelý guľáš a popriať mu všetko najlepšie :D

V noci sme kecali, aj keď ja som "kecala" v duchu a skôr som počúvala, nejak ma to zmohlo a bola mi v spacáku zima, mala som v ňom dieru pri zipse a ťahalo na mňa a zaspala som. Sem- tam som sa prebudila, takže by sa bolo treba niekoho spýtať, o čom bola reč. Sfotiť som sa ešte dala, ukázali sme spoluspiacim video, na ktorom sa Števka tak zvláštne zasmiala či čo, keď ju trafila asi Veronika na guľovačke, lebo to video bolo asi z januára a mali sme z toho záchvat smiechu (okrem Števky :D ). Vyspala som sa v pohode, stan mal tri komory a v strede bola tráva, na ktorú si chlapci ustlali karimatkami a spacákmi, len Ivana bola v "izbe" s Matúšom, ale my sme slušní, takže to tu píšem samozrejme len zo srandy.

Ráno sme sa zobudili, upratali a zohriali guľáš, najedli sme sa spolu a zasa sme všetko upratali. Zbalili sme takmer všetky veci do kufra a chceli sme sa ísť prejsť. Pri vstupe však bolo detské ihrisko a nemohli sme odolať kolotoču. Bolo to šialené, deviati sme sa tam natrepali a hrozne ma tlačili tie tyče vzadu, ktoré mali slúžiť ako operadlo. Začínalo mi byť pomaly zle. Mali tam ešte aj hojdačky a iný kolotoč, ktorý musel tlačiť niekto zvonku namiesto toho kruhového s točňou. Po chvíli sme sa od toho odpútali a prešli sme sa, aj keď som zažila aj dlhšie prechádzky. Vedela som, že nablízku je potôčik, v ktorom sme kedysi chytali raky a chcela som sa tam pozrieť. Šli sme viacerí, niektorí ostali na ceste. Naozaj sme tam našli raky! Som rada, že nepokapali a že to tam nebolo až také znečistené, aj keď som tam našla nejaké spodky... Matúš našiel raka ako prvý, Števka našla ich "domov" medzi koreňmi a aj ja som zbadala jedného samotára trochu vyššie po prúde.

Cesta domov bola v pohode, Dajana pustila CD s nórskymi piesňami, ktoré sa, myslím, publiku páčili. Odviezli sme najprv Tomáša, aby uskladnil kotlík s obsahom doma a šli sme potom k ich garáži, kde sme vyložili jeho stan a spacáky, ktoré ostatným požičal. Potom sme odviezli Matúša a trojnožku do jeho dediny, pár kilometrov od mesta a nakoniec Števa vystúpila pred naším vchodom a šla domov. Nám ostali len naše veci a neporiadok v aute- kôra z dreva, neporiadok z brezy, takže som na druhý deň celé auto vysávala a jeden podlý Ford Kuga sa vopchal priamo na moje miesto, z ktorého som vycúvala (bolo to krajné miesto, musela som susedov bicykel odtiahnuť nabok, aby som spred vchodu zacúvala a mohla sa vytočiť na iné miesto....).

Som rada, že som to zažila, snáď si na to zajtra zaspomíname, keď sa uvidíme, teším sa na Veroniku, dnes, myslím, že teraz je už doma- aj keď s nami nemohla byť, všetko jej poviem. Čaute a želám študentom málo stresu, veľa úspechov a milých učiteľov.

P.S.: Ani vy neviete, čo si oblečiete? :)